Jedným očkom som nebadane pozorovala dve z mojich prváčok a tušila, že majú niečo (nekalé) zaľubom. Zrazu sa vytratili z triedy a mysleli si (dúfali), že som si nič nevšimla.
- A vy dve kam idete?!? - zakričala som za nimi.
Previnilo sa došuchotali nazad a vykrúcali okále spôsobom ... ja nič, ja muzikant.
- Zabudli ste, čo sa robí, keď niekto chce odísť z triedy?
- ???
- Predsa sa musíte odhlásiť a povedať, kam sa zberáte!
Na sekundu zavládlo ticho, než odvážnejšia, lepšie povedané tá pravdovravnejšia z nich neisto, ukazujúc na kamarátku spustila:
- Ona mi iba chcela ukázať, ako sa dajú otvoriť zatvorené dvere.
Asi som na ne hľadela dosť nechápavo, lebo hneď pokračovala vo vysvetľovaní ďalej.
- Vieš, keď sú zamknuté, stačí vraj do zámku strčiť sponku a ňou tie dvere otvoríš.
Panenka skákavá, oni mi idú v družine robiť kurz bankových lupičov light!!! - pomyslela som si, keď tá druhá otvorila dlaň, kde schovávala corpus delicti. Malú sponku do vlasov.
- A to ktoré dvere ste si vybrali?- zhíkla som hnaná zlou predtuchou.
- Tieto - zaviedla ma dievčinka pred tie najnevhodnejšie (vlastne i najbližšie ku nášmu núdzovému východu).
- No super! Vybrali ste si (na skazu) tie najdrahšie! Nech vás ani len nenapadne, niečo strkať do ich zámku. To sú protipožiarne dvere a na škole majú špeciálnu funkciu. V prípade požiaru sa samé zavrú a chránia nás a triedy pred šírením ohňa.
Ešte som im kus prehovorila do duše a dúfala, že galiba je zahnaná.
Chvíľu sa zdalo, že si dievčatá našli lepšiu zábavu. Ale iba chvíľu.
Tá, čo šla páčiť dvere, pristúpila ku mne s novým návrhom.
- Katarína, môžeš mi dať fixku, chcem napísať niečo sem na papierik... ale neboj, nebudú to žiadne nadávky.
Spôsob, akým to povedala a čo povedala, opäť naštartoval moje seizmogramové anténky. Čisto teoreticky som im mohla strčiť fixku do ruky a ďalej sa nezaoberať maliarskym umením mojich zverenkýň. Ale ja poznám svoje výmyselníčky. Alebo: „Ich kenne meine Pappenheimer"
- Prečo by som sa mala báť? A nadávky? - stiahla som tvár do nechápavej grimasy, aby som sa dozvedela viac.
- No lebo my tie papieriky chceme vyhodiť von oknom.
Preboha, čo oni v ten deň raňajkovali??? - zalomila som zúfalo rukami.
Okná musíme mať otvorené kvôli korone. Ja na ne dám asi namontovať mreže a sieťky!!!
- Dievčatá, my sme na treťom poschodí!!! Tu sa z okna nebude nič vyhadzovať! Ako by vyzerala ulica pod nami, keby si v každom piatom okne niekto zmyslel niečo podobné? Odhliadnúc od skutočnosti, že ťažšie predmety môžu niekomu tam dole vážne ublížiť!?!
Učivo fyziky im neznelo príliš presvedčivo, ale od svojho zámeru nakoniec upustili.
Po obede na dvore som im zasa musela vysvetliť, že ten labilný plot, na ktorý sa vyštverali, nie je preliezka, ale ohraničenie stavby (prerábajú nám časť dvora) a neudrží váhu niekoľkých tiel. Preliezka na to určená je iba o päť metrov ďalej.
Som zvedavá, aké hry si vymyslia, keď na tom mieste (podľa plánu musia spevniť podložie) vykopú hlbokú jamu...

„Ich kenne meine Pappenheimer" pochádza z drámy Wallensteins Tod Friedricha Schillera. Mesto Pappenheim existuje i v skutočnosti a leží vo Fransku (Nemecko).

Výrok z trilógie sa udomácnil medzi pospolitým ľudom, i keď sa vraj odchýlil od svojho pôvodného významu.

Knihu som nečítala, ale vojvodca Albrecht von Wallenstein sa touto vetou zastal svojho vojska, pričom ocenil jeho vernosť. O dvesto rokov neskôr sa veta používa skôr ironicky. Vo význame: mne známe osoby majú niečo zaľubom, preto sa musím mať na pozore, musím byť ostražitá.