Neviem, kto práve potrebuje počuť tento príbeh, no verím, že aspoň niekomu a aspoň trošku pomôže. :)

Keď som v prvom ročníku na strednej škole prišla na prvú hodinu biológie, spadla mi sánka. Celú hodinu sme len písali poznámky a to takým tempom, že sme si so spolužiakmi navzájom požičiavali zošity, aby sme si mohli urobiť kompletné poznámky. Každý mal totiž vynechaných niekoľko riadkov, ktoré skrátka nestihol. Zapísala som niekoľko A4 o bunke, pričom som takmer ničomu nerozumela, keďže pri písaní poznámok nebol čas na vysvetľovanie.

Takto to šlo niekoľko hodín po sebe. Na vyučovanie som chodila s nechuťou a ani som nemala poňatia, o čom točíme. Nerozmýšľala som nad učivom, myslela som iba na to, aby som to všetko stihla napísať. Doma som sa do zošita ani nepozrela a učivo sa mi iba kopilo. Až raz prišla neohlásene prvá písomka. Na pár výnimiek mala celá trieda samé 5, vrátane mňa. Bol to pre nás veľký skok, takmer všetci sme sa na základnej škole učili na samé jednotky a teraz sme odovzdávali prázdne papiere. Teda, skoro prázdne- bolo na nich iba naše meno, priezvisko a skupina. :)

Pani učiteľka sa nad nami nakoniec zľutovala a známky nám nezapísala, aby sme mali šancu opraviť si to. Ja som ale bola z tej biológie zúfalá. Mala som za pár hodín zapísanú polovicu zošita a vôbec som nevedela o čom. Prišlo mi nemožné sa to zrazu všetko naučiť. A tak som opäť dostala za päť. Doma som celý večer preplakala, že budem robiť komisionálne skúšky, alebo že prepadnem. Naučiť sa to kvantum učiva mi prišlo nereálne.

Na konci roka som mala z biológie trojku. Neznášala som ju. O to viac, keď nás učiteľka začala skúšať pred tabuľou. Za hodinu stihla vyskúšať polovicu triedy a nadiktovať nám aspoň tri strany v zošite formátu A4. Možno ste teraz prevrátili očami, veď netreba excelovať v matematike, aby ste si vypočítali, že to za 45 minút proste nie je možné. No... je. Priemerná odpoveď žiaka pred tabuľou trvala zhruba 30 sekúnd. Prišiel pred tabuľu, dostal okruh, z ktorého mal odpovedať, nevydal zo seba ani slovo, dostal 5 a išiel na miesto. Ostatní si zatiaľ rýchlo čítali zo zošita a tŕpli, kto bude ďalší. Keď zaznelo moje meno, so zlým pocitom som vstala. Preberali sme rastliny a ja som mala niečo povedať o triede ginká. Podskočilo mi srdce, pretože presne to som si práve prečítala v zošite. Povedala som niekoľko viet a po chvíli som nevedela pokračovať. Bola som však potešená s tým, že to musí byť aspoň trojka a som si sadla na miesto... a na edupage mi prišla päťka. Spolužiaci sa ma zastali, no profesorka ich odbila so slovami: "Aj na päťku treba niečo vedieť." :D

Neskôr prišli učivá, ktoré ma začali viac baviť. Profesorka bola tiež akási milšia, pravdepodobne si v prvom ročníku iba chcela vybudovať rešpekt (poviem vám, to sa jej fakt podarilo). Na hodiny som si zvykla a známky sa mi začali trochu zlepšovať. V tom školskom roku sme mali predmet, kde sme písali také trochu obsiahlejšie práce (môžete si to predstaviť ako menšiu bakalársku prácu). Ja som sa zaujímala o tému celiakia a bezlepková diéta a veľmi ma to bavilo. Dokonca až tak, že som sa rozhodla zúčastniť sa školského kola SOČ. A v porote som mala našu pani učiteľku biológie.

Odvtedy na mňa pozerala akosi inak. Začala sa mi na hodine viac venovať, dokonca sa správala milšie. Vtedy mi došlo, že biológia možno nie je až taká zlá a zložitá, ako sa mi zdalo. Začala som sa viac učiť a do štvrtého ročníka som si vybrala seminár z botaniky a zoológie a biológie človeka a ekológie. Až som nakoniec medzi maturitnými predmetmi mala zapísanú biológiu. Zistila som, že učivo si treba rozdeliť na menšie kúsky. Že ho treba len pochopiť a potom to už vlastne pôjde samé. Pomohlo mi, keď som si ho niekedy len tak prečítala. A vážne ma to začalo baviť. Až som zrazu robila nejaké veci navyše. A nakoniec som zmaturovala na jednotku.

Keď sa pozriem o pár rokov dozadu, príde mi až neuveriteľné, ako veľmi sa môj postoj k biológií zmenil. Dokázala som sa z pätiek vyšplhať až na jednotky a pomáhať s biológiou aj spolužiakom. Týmto som iba chcela povedať, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. A vždy sa je po kúskoch, nikdy nie vcelku. Častokrát sa stane, že je pred nami prekážka, ktorá sa nám zdá príliš veľká. No postupom času môžeme zistiť, že jeden veľký problém sa dá rozdeliť na viacero malých. No a tie už potom vyriešime jednoducho. :)

Nicol