Možno ste už počuli teóriu, že v každom jazyku, ktorý ovládame, preberáme inú osobnosť. Aj keď okrem slovenčiny hovorím plynule tromi ďalšími jazykmi, nemám pocit, že by sa vo mne odohrávali vnútorné posuny vždy, keď zmením reč dorozumievania. Iste, moji blízki priatelia poznajú v angličtine iného Filipa ako jeho nemeckú verziu, ktorú si nechávam pre mojich rakúskych profesorov. A už vôbec nie toho, ktorý si vyjde na rande s niekým španielsky hovoriacim. Ale nie je to tak aj s rodným jazykom? Viacjazyčnosť je fascinujúca a ja by som chcel s vami zdieľať moju skúsenosť. Príbeh o tom, ako som sa k jazykom dostal a prečo sa niekedy môžete cítiť ako v milostnom trojuholníku, v ktorom  "je to komplikované."

Začalo to klasicky

Keďže patrím ešte k tej generácii, ktorá stihla vyrásť bez smartfónu v ruke a globálneho obsahu valiaceho sa zo všemožných sociálnych sietí, môj prvý stret s angličtinou bol celkom nespektakulárny, a to na základnej škole. Dlhú dobu bolo mojím jediným kontaktom s týmto jazykom okrem úloh od pani učiteľky učenie sa textov mojich obľúbených pesničiek z rádia, ktoré som si potom bez väčšieho porozumenia pospevoval. Skutočnú silu ovládania angličtiny som pocítil vtedy, keď k nám na 20 minút doviedli výmenných študentov a nechali sa nás s nimi rozprávať v skupinkách. Síce nešlo o veľmi plnohodnotnú konverzáciu, ale dozvedel som sa, kam to vlastne chodia tí Taliani na dovolenku, a to už bolo niečo. 

Ďalším silným okamihom bolo, keď ma neskôr na strednej vybrali na konferenciu do Bruselu, kde sme mali riešiť nezamestnanosť mladých, čo bola vtedy pre mňa ako brigádychtivú šestnástku  vysoko aktuálna téma. V skupinových diskusiách som si všimol, že síce som dokázal vyjadriť svoj názor, ale nie tak komplexne ako by sa mi páčilo a niečo by s tým bolo treba robiť. A odvtedy to už išlo - americké YouTube kanály a reality shows, sem-tam nejaká kniha alebo cestovanie. Mojou extázou bolo, keď som v rámci letnej brigády v skanzene mohol sprevádzať zahraničných turistov - postretával som ľudí z celého sveta a dosť som si to užil.

Keďže som cítil, že svoju budúcnosť vidím skôr mimo Slovenska, vedel som, že budem musieť mať dosť dobrú angličtinu, ak chcem začať štúdiom v zahraničí. Uľahčiť mi cestu k tomu mal program s medzinárodnou maturitou International Baccalaureate, ktorý som objavil náhodou a rovnako náhodou (aspoň tak som to vtedy vnímal) som sa tam aj dostal. Aj keď som mal na začiatku obavy, či bude moja gymnaziálna angličtina na to stačiť, dvojročné štúdium a maturitu z piatich predmetov v angličtine som úspešne absolvoval, dokonca som v rámci programu odovzdal menšiu odbornú prácu. Nakoľko mi táto skúsenosť bola nápomocná, sa dozviete na nasledujúcich riadkoch.

Nemčina - haló?

Tento jazyk som poňal s absolútne neutrálnym postojom - zrazu mi pribudol ako jeden z ďalších predmetov na ZŠ a nejako som neriešil. Aj keď, keď sa na to pozriem teraz, som prekvapený, že ma moja skúsenosť so školskou nemčinou netraumatizovala. Prísna učiteľka, staré učebnice a doplnkové časopisy s otrasnou grafikou, recitovanie textov o Mozartovi pred tabuľou. Ako správny bifľoš som to zobral ako výzvu a dobre som spravil, pretože potom neskôr na strednej (kde sa samozrejme bralo všetko od začiatku) som nemusel pohnúť ani prstom. 

Už som sa aj začal nudiť, a keďže akurát ako novinka vyšla aplikácia Duolingo, konečne som začal aj v tomto jazyku produkovať nejaký output. Čo určite nebolo na škodu, pretože som v osemnástich išiel pracovať do nie najlepšie zorganizovanej upratovacej firmy v Mníchove, kde som na rozdiel od kamarátov nebol úplne stratený. Po anglicky v práci samozrejme nevedel nikto. Vedieť sa za seba postaviť, aj byť drzý a vydiskutovať si veci s nadriadeným, ktorý mi pravidelne poplietol zmeny, mi ukázalo, aká vie byť znalosť jazyka cenná.

Na IB programe som nemčinu nemal, tak som sa v rámci udržania prihlásil na jazykovú školu. A keďže mi bolo blbé po siedmich rokoch nemčiny na škole ísť do tretieho A2/B1 ročníka, nastúpil som do B2 kurzu. A tam sa začali diať veci - zistil som, že aj v nemčine sa môžem baviť o naozaj zaujímavých témach a konzumovať pre mňa relevantný obsah. Keď sa potom ku mne dostal Netflix, stalo sa mojou rutinou pozerať v električke po ceste do školy nemecké seriály. To a taktiež počúvanie nemeckých podcastov mi pomohlo natoľko, aby som neskôr dokázal spraviť Goethe C1 certifikát kvôli štúdiu vo Viedni.

Úlet so španielčinou

Vždy, keď sa ma niekto spýta, prečo som sa naučil po španielsky, tak poviem, že som v šestnástich nemal čo s voľným časom a voľba padla na tento jazyk. Najskôr som sa iba zo zvedavosti prihlásil na školský krúžok, ktorý u mňa ale kvôli jeho častému odpadávaniu bol skôr na báze samouka. Dosť mi pomohlo upratať si gramatiku a rozprávanie, keď som sa prihlásil na klasickú jazykovú školu. Po čase mi ale tempo kurzu prestalo vyhovovať, a tak som zo zvedavosti preskočil ročník a išiel do vyššieho kurzu (v priebehu jedného roka som tak spravil dvakrát). Udržať sa tam mi pomohlo aj už spomínané Duolingo a takisto počúvanie jednoduchších podcastov po ceste do školy. 

Na IB som už mal privilégium zvoliť si španielčinu ako klasický školský predmet, z ktorej som neskôr zmaturoval na úrovni B2+/C1 a aby to bolo ešte oficiálnejšie, spravil som si aj skúšku DELE C1. Určite mi k tomu dopomohol španielsky Netflix, podcasty a chatovanie so španielsky hovoriacimi na rôznych (dating) platformách. Ale to už je iný príbeh.

Ako to teda s vami je?

Pokúsim sa teraz ozrejmiť, kto má akú rolu vo vzťahu ja a moje cudzojazyčné alter egá. Pri otázke, ktorý jazyk je môj najobľúbenejší, odpovedám vyhýbavo, prípadne poviem, že slovenčina. Jazyk, ktorý ma neprestáva fascinovať, vďaka ktorému aj v zahraničí viem, odkiaľ som a v ktorom sa cítim ako doma. Nie som obmedzený mne chýbajúcou alebo neexistujúcou slovnou zásobou, podmienenou kultúrnym kontextom.

Čo sa týka cudzích jazykov, viem skôr povedať, že nemám rád klišé. Učíte sa po anglicky, tak to vás určite budú zaujímať pamiatky v Londýne, alebo pri španielčine nemôžete vynechať prísady paelly či uvoľnený stredomorský životný štýl. A o nemčine ani nehovorím - ktorého mladého človeka už len zaujmú praclíky a Oktoberfest. Preto si skôr myslím, že si v každom jazyku musíme nájsť to svoje, a teraz vám poodhalím, čo na svojich cudzích jazykoch mám rád ja.

Moje chladné nemecké ja

Chvíľu mi trvalo, kým som objavil čaro nemčiny a zistil, čo sa mi na nej tak páči. Nazval by som to blízkosťou - kultúrnou aj jazykovou. Aj keď z času na čas ma baví uletieť si na vlnách bezstarostného hispánskeho sveta, cítim, že vnútorne ma to ťahá skôr k Škandinávii, a teda uhundraní a preorganizovaní Nemci sú celkom dobrým kompromisom. Takisto zažívam, že pri živote v nemecky hovoriacich krajinách je pre Slováka aj vďaka spoločnej histórii ľahšie spracovať kultúrny šok, ako by to možno bolo v španielsky alebo anglicky hovoriacej krajine.

Čím s nemčinou dlhšie žijem, tým zisťujem, ako veľmi nás dejiny prepojili, čo sa odráža aj na jazyku. My ako Slováci máme obrovskú výhodu pri učení sa jazyka, keďže nespočetné množstvo slov a výrazov sa dá preložiť 1:1, čo sa o španielčine a angličtine nedá povedať vždy. 

Samozrejme, v čase písania článku je nemčina jazykom mojej práce a štúdia, keďže žijem vo Viedni. No tam sa to nekončí, napríklad pri nemeckej videoprodukcii som si všimol, že majú krátke dokumenty na veľmi dobrej úrovni. Kedykoľvek ma nejaká téma zaujme, vždy na YouTube rýchlo nájdem nejakú schopnú reportáž bez toho, aby som musel vyberať spomedzi mora contentu v angličtine.

Všadeprítomná angličtina

Nemôžem povedať, že by som angličtinu nemal rád, ale asi som sa jej presýtil. Tým, že po anglicky hovorí dnes (aspoň v mojej bubline) takmer každý, globálny obsah sa na vás valí zo všetkých strán a všade je nespočetné množstvo kurzov, tak v sebe nachádzam ťažšie nadšenie, ktoré by pri cudzom jazyku v nejakej forme malo byť prítomné. Aj preto sa angličtine v rámci lektorstva venujem veľmi obmedzene.

Samozrejme, že keď si vyhľadávam informácie na internete, googlim po anglicky. Beriem úplne prirodzene, ak máme v angličtine prednášku alebo odporúčanú literatúru. Takisto je pre mňa nepredstaviteľné, že by som nemohol pracovať, cestovať alebo porozprávať sa s človekom v medzinárodnej komunite kvôli neznalosti jazyka. Dokonca aj slovečina sa mi niekedy začína spotvorovať používaním anglických výrazov.

Stále však je u mňa prítomné to malé niečo, vďaka čomu sa v rámci osobného rozvoja rád posúvam aj v tomto jazyku. A tým sú určité prvky americkej kultúry, ktoré mi prídu neskutočne zaujímavé, iné a občas aj komické zároveň. Preto napríklad aj v rámci mojich súkromných hodín uprednostňujem lektorov z USA.

Španielčina - nový svet

Španielčina je u mňa skvelým príkladom, že jazyk sa v dnešnom prepojenom svete dokážete naučiť na pokročilú úroveň aj bez toho, aby ste žili dlhší čas v zahraničí. A preto aj keď momentálne nemám ambície presťahovať sa do Španielska alebo prostriedky na cestovanie po Latinskej Amerike, stále som rád, že mám tento jazyk vo svojom živote. Prečo?

Prvý, absolútne povrchný dôvod - lebo je to sexy. Bez diskusie.

Po druhé si vážim prístup k obsahu, ktorý nie je vždy prístupný v angličtine. K niektorým mojim obľúbeným podcastom alebo seriálom by som sa bez znalosti španielčiny nedostal.

Po tretie, pretože je to tak podobné a tak odlišné zároveň. Pre Slováka španielska výslovnosť až takým problémom nie je a rovnako ma vždy dokáže prekvapiť, koľko máme spoločných výrazov, ktoré v angličtine a nemčine neexistujú. A ešte viac je takých, ktoré jednoducho v španielčine neexistujú vôbec. Nie všetko je očividne v tejto kultúre potrebné vyjadriť, a naopak, častokrát žasnem, čo naopak áno. Akoby som objavoval úplne iný svet.

Ako si jazyky udržuješ? A je vôbec možné rozprávať tak dobre toľkými jazykmi naraz?

Na úvod poviem, že v každom jazyku viem bez problémov zvládnuť drvivú väčšinu z vyššie spomínaných komunikačných situácií.  Najlepšie to povedala moja lektorka/rodená hovoriaca, s ktorou som mával konverzácie zo španielčiny: "Filip, ty si môžeš gratulovať, pretože pri tebe nemusím byť Alba-učiteľka ale Alba-ja. S celým mojím slangom a tempom reči sa môžeme baviť o čomkoľvek a viem, že to bude na úrovni."

Samozrejme, to mi nestačilo. Predsa len musím mať perfektnú americkú výslovnosť, napísať z fleku email rakúskemu úradu a vedieť matematiku po španielsky. A najlepšie všetko vo všetkých jazykoch. Chvíľu mi tento prístup aj vydržal, keď som si našiel rodených hovoriacich na všetky 3 jazyky a zapisoval si, či sa venujem každému rovnomerne.

Poviete si, ten má času. Nemá. Veľmi rýchlo som zistil, že deň má iba 24 hodín a mám aj iné ambície, ako "takmer-dokonalosť" pri jazykoch, v ktorých aj tak zvládnem 97% situácií. Tie 3% (medzi ktoré mimochodom patrí aj španielska matematika) musím nejako oželieť.

A preto sa v rámci osobného rozvoja hlbšiemu učeniu jazykov venujem len podľa aktuálnych potrieb a túžob. Niekde je to príprava na C2 certifikát, konzultácie častých otázok študentov a niekde zas 1:1 konverzácie s rodeným hovoriacim, ktorý mi však musí aj osobnostne sadnúť. Času nemáme nikto nazvyš a stojí teda za to si zvážiť, prečo sa danej činnosti venujem. A prečo sa učíte cudzí jazyk vy?