Už ako dieťa som túžila cestovať a spoznávať cudzie kraje, cudzie reči, národy a ich zvyky. V tých časoch sa ale podobné túžby javili ako nesplniteľný sen. Sen, ktorý smel smerovať maximálne tak východným smerom, no v žiadnom prípade nie tým západným.

Tých pár šancí, ktoré sa vyskytli vrámci upevňovania družby so Sovietskym zväzom či DDR, stroskotali na čomsi, čo si dnešní mladí ľudia iba ťažko dokážu predstaviť. Nemali sme doma telefón, a tak ma organizátori výmenných pionierskych táborov (raz Kijev, raz Rostock) nemohli včas nahlásiť do zoznamu zúčastnených.

Považovala som to za neskutočnú krivdu. Myslela som si, že sa proti mne spikol celý svet a závidela spolužiačke, ktorej rodičia ten telefón mali. Ale i v našich slovenských táboroch sa vyskytli detváky z Ruska, Nemecka, Maďarska, Bulharska. A tak som im bola vždy v pätách, aby som sa aspoň takto priblížila svetu. Získala informácie spoza hraníc. Istú dobu som si s niektorými i dopisovala.

V pamäti mi zostala jedna milá a nádejná budúca krasokorčuliarka z Kijeva a jedna "beznádejná" Bulharka. Teraz sa na tom smejem, ale vtedy som bola vždy neskutočne dopletená, keď som po zistení, že áno/nie u nich funguje presne naopak, i tak nezistila, čo mi chce vlastne povedať. V duchu som sa tajne rozčuľovala nad tým, že vlastne sama nevie, čo chce.

V siedmej triede nám do ročníka pridali dcéru konzulárneho pracovníka z Kuby. Priateliť sa s ňou nebolo ľahké. Španielčinu som neovládala a ona zasa nejavila záujem o slovenčinu. Ale jej kreolský výzor bol aspoň nádychom cudzích krajín.

A potom prišiel rok 2016 a ja s mamou a bratom sme (nejakým omylom?) dostali vízum do Rakúska. Šli sme na pozvanie jej kamarátky, ktorá tam bola oficiálne vydatá, teda bez pošramoteného štempľa emigrantky. Zrazu závideli všetci mne - a či veríte a či nie - žiadali odo mňa jediný darček: hocakú farebnú, kapitalistickú igelitku. Hej, i také boli priania vtedajších ľudí. Z orieškov sa prešlo na igelitky.

K moru som sa prvýkrát dostala v sedemnástich a takmer by som sa utopila na Jadranskom pobreží, nebyť Inky a Holgera. Morské vlny, navyše neskutočne slané, mi dovtedy nič nehovorili, a tak keď sa jedna z tých väčších nečakane prevalila cez moju hlavu, čím mi zapchala oči, ústa, nos, a ja som sa v panike lúčila so svetom, dotiahli ma súrodenci z Bremen ku brehu. Obraz NSR mi z krimináliek Tatort pripadal ponurý, no z týchto dvoch vyžarovala neskutočná energia a optimizmus.

Jeden zážitok s morom mi nestačil, a tak som si s ním merala sily i o 4-5 rokov neskôr (vzdušnou čiarou priamo) pod Olympom. S partiou neskúsených tínedžerov zo Slovenska, sme sa nebojácne v nafukovacom člne pustili na mapovanie tamojšieho pobrežia. Nič netušiac o silných podmorských prúdoch. Keď sme zistili, že nás to naozaj zanáša od pobrežia na otvorené more, že proviant a pitná voda na palube chýba a nik na pláži nereaguje alebo nepočuje naše výkriky, začali sme o dušu pádlovať ako fretky. Zeus s Poseidonom sa nad nešťastníkmi zmilovali a povolili návrat do prístavných vôd.

Na všetkých týchto zastávkach som sa nikdy nebála otvoriť ústa a pri každej príležitosti sa snažila naučiť aspoň pár viet z toho-ktorého jazyka. Každý z mojich "učiteľov" ocenil snahu, prípadné chyby odpustil. Nenadarmo sa vraví, že nemému ani vlastná mater nerozumie. Preto cestujte, spoznávajte a rozprávajte. Iba tak si dokážete najlepšie vytvoriť vlastnú mienku.

Dnešný svet ponúka neskutočné možnosti, treba ich iba využiť. A ak sa práve nedá cestovať, skype Co. existujú naďalej!

Lebo koľko rečí vieš, toľkokrát sa ti odomknú dvere do trinástych komnát... (to s tým "človekom" sa mi moc neosvedčilo).