Viete čo?
Na základnej škole som neznášala som angličtinu. Neznášala som ju, nechápala som ju. Nešla mi.

Nebola som pätkárka, to sa povedať nedá. Ale oproti iným predmetom to bolo výrazne horšie, a dokonca mi hrozila sólovka na vysvedčení. Chodila som na doučovania, ale stále ma to nebavilo. Zaspávala som za stolom a moja doučovateľka už tiež nevedela, ako inak ma zaujať.

O rok na tom som písala všetky písomky na plný počet bodov a stala som sa najlepšou jazykárkou v triede, a časom som školu reprezentovala aj na jazykových súťažiach, a dokonca som tento jazyk nakoniec aj vyštudovala na vysokej škole ako prekladateľka.

Kde nastal zlom?

Začalo ma to baviť!

Ako? Tak, ako Vás to nikde v škole nenaučia.
V čase môjho zlomu bol (a stále je) u mňa top seriál Priatelia, ktorý išiel takmer na všetkých televíznych kanáloch. Zo všadiaľ som však počúvala, že v origináli to znie lepšie a je to oveľa vtipnejšie.

"No veď pozriem sa."

Polovici originálnemu zneniu som nerozumela. Ale dopozerala som celý diel. Bavilo ma to.
Pozrela som si ďalší. Opäť som rozumela iba polovicu.

Bavilo ma to až tak, že ma hnevalo, že druhá polovica mi uniká. K plnej hodnote som sa však mohla dostať iba tak, že pochopím celé konverzácie. Zvolila som teda inú taktiku. Jednu epizódu som si pozrela v telke s dabingom a potom som si ten istý diel pozrela na internete v originálnom znení. Dokázala som tak pochopiť celý kontext a spájať si slovíčka dabingu s originálom. Tieto slovíčka som si zapisovala do telefónu (iba foneticky) a čítala som si ich cestou autobusom do školy alebo v čakárni u doktora.

Táto taktika mi fungovala natoľko, že som dopozerala všetky diely Priateľov v originálnom znení a môžem povedať, že mi to postavilo základy celej mojej znalosti jazyka. Postupne som si k tejto taktike pridávala ďalšie oblasti ako texty piesní - pozrela som si preklad textu a následne som si hľadala tieto slovíčka v pesničke.

Zistila som teda jednu vec.
ANGLIČTINA SA MI UČÍ DOBRE CEZ UŠI!

Každý máme nejaký zmysel silnejší. U mňa je to sluch. Slovíčko môžem 100x prečítať a nezapamätám si ho, ale stačí mi ho dvakrát povedať a už ho nezabudnem.

Myšlienka na záver môjho príbehu:
1. Nevzdať to keď mi to nejde
2. Nájsť si svoj spôsob
3. Musí ťa to baviť

Zvládne to každý, len nie na každého platí ten istý spôsob. Svojim študentom pomáham ten ich spôsob nájsť a ďalej ho rozvíjať. Všetkým držím palce, aby našli ten svoj.