Keď som začala učiť v jazykovej škole, bola som si istá, že moja Angličtina je dobrá. Ale nebola som si istá, či dokážem byť dobrou učiteľkou. Bola som si istá ,že viem aký je rozdiel medzi prítomným časom jednoduchým a prítomným časom priebehovým. A že ich všetkých 12 (časov) každý deň nosím vo vačku a dokonale ich ovládam. Bola som teda gramatická bomba. S vynikajúcou úrovňou angličtiny, ale ani som len netušila, čo znamená byť učiteľkou. Takou tou naozajstnou. Až kým som neprišla na moju prvú hodinu. Postavila som sa pred môjho študenta, a nech som si tento moment pripravovala v mojej hlave každý deň aspoň tri-krát, ani z ďaleka som naň nebola pripravená. Myslela som si, že mojou jedinou úlohou bolo učiť angličtinu. No v ten moment, keď som sa postavila pred svojho prvého študenta, zistila som, že mojou hlavnou úlohou je zaujať .A že ak som si myslela, že mojou úlohou je byť učiteľkou, mýlila som sa. Mojou úlohou bolo zaujať, urobiť dojem a stať sa priateľkou. A čo bolo najhlavnejšie, mala som pre nich spraviť z angličtiny jazyk, hodný používania. Zahodila som teda všetky učebnicové návody ako sa stať dokonalou učiteľkou .Bola som sama sebou. Bola som osobná, ukázala študentom, že slovná zásoba, nie sú len slová v slovníku, ale nástroj našej reči. Každý deň učím svojich študentov na svojich chybách. Hovorím im o tom ako ma raz vo Francúzsku skoro nepustili na kolotoč, lebo som miesto bag povedala back, a sbskár si myslel, že mám zranený chrbát, no ja som si len chcela niekde odložiť tašku. Netvárim sa, že som neomylná. Aby sa ani oni nebáli byť omylní, so mnou. Lebo na chybách sa učíme. Uvedomila som si, že nechcem byť učiteľkou, lebo tých je veľa. Určite ich sami veľa poznáte. Zlých, dobrých, či vyhorených. Dlho mi napríklad tých “nudných” bolo ľúto. Že ich nikto nepočúva, a že ak aj prinútia celú triedu postaviť sa na začiatku hodiny ,stále sa nedokážete prinútiť rešpektovať ich. Bolo mi ich ľúto ,do momentu keď som bola nepočúvaná aj ja sama. A vtedy mi doplo, že ak mi nevenujú pozornosť, a celú hodinu hladia na hodinky, asi som ja tá čo pre nich nerobí dosť. Odvtedy pre nich robím najviac. Ako dokážem. Nie som učiteľkou, a nikdy by som ňou nedokázala byť. Som priateľkou. Moja Lucka za mnou vždy na konci hodiny príde a ukazuje mi fotky jej psíka, a ja ju po anglicky učím ako sa jej plemeno volá. Som šťastlivec. Moja Alžbetka má problém so sústredením, ale mňa nejakým zázrakom celú hodinu počúva. Som dievča so širokým úsmevom. Môj Rudo vždy niečo skomolí ,a potom sa na tom spolu smejeme, až kým nemáme kŕče v bruchu .A on sám hovorí, že nie je nič lepšie ako sa vysmiať z vlastných chýb. Lebo horšie by bolo predsa plakať nad nimi. Moji študenti sa dennodenne zlepšujú, a ja som na nich hrdá ako na svoje vlastné deti. Nie som ich učiteľkou, a nikdy sa ňou ani nechcem stať. Takých je veľa, aj dobrých aj zlých, aj vyhorených aj začínajúcich. Chcem byť ich priateľkou, bútľavou vŕbou a niekým vďaka komu prebrázdia s hrdosťou celý svet ,a okrem toho, že budú všetkým rozumieť, budú sa vedieť s nimi aj rozprávať. V cudzom jazyku. A to je to najkrajšie ,čo sa mi v živote mohlo stať. Mať malú armádu ľudí, ktorá bude chodiť po svete v hlave s cudzím jazykom a spomínať si na mňa. Nechcem byť ich učiteľkou, chcem aby sa vrátili z lyžovačky a hovorili mi ako si objednali pivo po anglicky. Aby mi hovorili, že vysvetľujú svojim angličtinárkam, že slovo sveter má v angličtine tisíc podôb, a že to nie je len “pullover”.Chcem aby sme sa spolu smiali, na chybách. Našich spoločných. A vysmiali sa z nich tak, že ich jedného dňa prestaneme robiť. Existujú tisíce učiteľov a učiteliek. Ale tí naozajstní ,tí naozajstní sa za nich neoznačujú. Tí naozajstní sú v prvom rade priateľmi.