Československá vláda 20 rokov neriešila postavenie Nemcov a Slovákov v štáte. Keď Sudetskí Nemci našli oporu v silnom Nemecku, začali ostrejšie vystupovať proti vláde, spájali sa so slovenskými autonomistami (porada v Ružomberku s Hlinkom). Vláda však nehodlala ustúpiť, preto sa nemecká menšina uchýlila k útokom na čs. vojakov, Nemecko sťahovalo armádu v československým hraniciam. Nasledovala čiastočná a neskôr všeobecná mobilizácia v Československu. Aby sa predišlo vojne, podpísali v Mníchove predstavitelia 4 mocností dohodu, ktorá určovala podmienky zachovania mierového stavu medzi Československom a Nemeckom. Mníchovská dohoda presne určovala, ktoré oblasti musia byť dokedy vypratané československým vojskom a finančnou strážou. Dohoda obsahovala i dodatok o nutnosti riešiť poľskú a maďarskú otázku. Okresanie českej časti štátu oslabilo pozíciu vlády a umožnilo Slovákom vyhlásiť autonómiu – tá bola následne potvrdená ústavným zákonom.