Ako som sa nemčinu naučila ja?

Ako som sa nemčinu naučila ja?

Už som sa párkrát stretla s názorom, že ak niekto ovláda dobre jazyk, určite mal ideálne podmienky na jeho osvojenie. Je to možné, ale nie vždy je to tak. Ja kvôli nemčine, jazyku voči ktorému má mnoho ľudí averziu, som musela viackrát zabojovať. Znie to neuveriteľne? Presvedčte sa sami.

Nemčinu som sa začala učiť v siedmom ročníku na základnej škole. Prvý rok sme mali výbornú učiteľku, ktorá nás naučila solídne základy, na ktoré bolo možné dobre ďalej stavať. Každý, kto sa učí alebo učil hocijaký cudzí jazyk vie, že základy pri učení sa jazyka sú veľmi dôležité. Bohužiaľ, na konci siedmeho ročníka nám nemčinárka oznámila, že z našej školy odchádza. Vystriedala ju druhá, ktorá síce nemčinu ovládala veľmi dobre, avšak nevedela ju tak dobre podať a ani nemala väčší záujem. Už po pol roku som si všimla, že nielenže som sa za to obdobie nenaučila nič nové, ale pomaly som zabudla aj gramatiku, ktorú som sa naučila ešte predtým. Rozhodla som sa navštevovať súkromné doučovanie. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, jednak preto, lebo som rýchlo napredovala, pretože sa učiteľka venovala iba mne. Neskôr sa správnosť rozhodnutia pokračovať v štúdiu nemčiny v rámci súkromných hodín znova potvrdila, keď na začiatku môjho štúdia na gymnáziu vysvitlo, že v nemčine nebudem môcť pokračovať,nakoľko na strednej škole sme mali iba angličtinu, pretože sme boli malá trieda a nedalo sa nás rozdeliť na dve skupiny. Po dvoch rokoch nemčiny na základnej škole a štyroch rokoch u súkromnej doučovateľky som si spravila medzinárodný certifikát ZMP na úrovni C1 a o dva roky neskôr všeobecnú štátnu jazykovú skúšku na úrovni C1. Nemčinu som chcela študovať aj na vysokej škole. Keďže som sa hlásila na odbor, na ktorý prijímajú každý rok málo uchádzačov a na vysvedčení som nemala maturitu z nemčiny, nakoľko som ju na strednej škole neštudovala, na štúdium ma neprijali hneď na prvýkrát. Nakoniec som sa na univerzitu predsa dostala, ale až v neskoršom období.

Kedy som musela za nemčinu zabojovať?

Veľakrát. Počnúc ôsmym ročníkom a následne počas strednej školy som každý piatok poobede navštevovala súkromné hodiny nemčiny. Asi tu netreba vysvetľovať, že piatok na doučovanie nie je veľmi atraktívny termín, po celom týždni, ale keďže iný termín nebol na výber a ja som bola pevne rozhodnutá, že nemčinu vedieť chcem, nevadilo mi to až tak. Kým ostatní moji rovesníci už mali v tom čase zvyčajne voľno, ja som sa učila nemčinu. Nakoľko som ju mala iba raz do týždňa, bolo to trochu aj ako samoštúdium, pretože učiteľka mi zadávala dosť úloh.
Po treťom ročníku na strednej škole sa mi podarilo dostať sa počas letných prázdnin na pár týždňov do Rakúska. čo mi veľmi pomohlo v zlepšení hovorového prejavu a v plynulosti reči. Dodnes som vďačná ľuďom, ktorí mi tento pobyt umožnili. Ako sme ich našli, to je ďalšia zaujímavá historka.

Potom neskôr, keď som nemčinu chcela študovať na vysokej škole som bola zas v nevýhode oproti záujemcom, ktorí z nej maturovali a dostali za to body, ktoré ich posunuli bližšie k ich cieľu, byť prijatý na univerzitu. Musela som sa popasovať s myšlienkou, že ju možno študovať nikdy nebudem, pretože sa na školu nedostanem. V tom období nebolo toľko možností na štúdium, ako je tomu teraz. Nakoniec sa oplatilo vytrvať.

Dnes som veľmi rada, že nemčinu ovládam na úrovni rodeného hovorcu. Vďaka nej a aj ďalším jazykom, ktoré ovládam, sa mi vždy podarilo získať pracovné pozície, kde som mohla využiť svoje jazykové znalosti. Tiež som stretla zaujímavých ľudí, s ktorými som sa mala možnosť, aj vďaka nemčine porozprávať. Takto som si raz podebatila s Niki Laudom, bývalým pilotom Formuly 1 alebo s významnou rakúskou herečkou Christiane Hörbiger a zopár ďalšími.

Prečítajte si aj ďalšie články na našom blogu:

Späť na zoznam článkov